SME

Rozhovor s niekoľkonásobným olympijským medajlistom a víťazom Svetového poháru v streľbe Jozefom Göncim, ktorý sa podrobil úspešnej operácii zraku.

 Jozef Gönci po operácii lepšie vidí, ale nechce hľadieť za horizont Londýna.

Jozef Gönci (38 r.) strieľal na všetkých letných olympiádach v ére samostatnosti: v Atlante 1996 získal prvú slovenskú medailu, ďalší bronz pridal v Aténach 2004. Na piatu, londýnsku, pocestuje s „novými“ očami.
 

Muselo by sa stať niečo zázračné, aby som šiel ešte na jednu olympiádu, vraveli ste po spackanej pekinskej. Čo zázračné sa stalo?
„Ten výrok sa zrodil pod vplyvom emócií, už dávnejšie som ho rozchodil. Vtedy som prežíval veľmi nepríjemné obdobie a mal som pocit, že nesiem na pleciach batoh, aký nejde uniesť. Medzičasom sa však situácia zmenila."

Čakal som odpoveď: Tým zázrakom je potomok...
„Deti sú zázrak z kategórie všedných, ale áno, to je to, čo som mal na mysli. Som rodinne založený a keď sa v rodine niečo zlé udeje, trpím a tým trpí aj to, čomu sa venujem. A naopak. Dnes mám spokojnú rodinku, priateľku Veroniku a poldruharočného syna Borisa, ktorý ma o šiestej zbuntoší z postele a keď sa s ním pomucinkám, o ôsmej cestujem z Pezinka do Jaroviec makať na strelnici.“

Pred londýnskou olympiádou sa už nezariekavate, že bude posledná?
„Kamaráti mi vravia, že ešte zo dve zvládnem, ale nepokladám to za reálne. Ja som nikdy v záujme dlhovekosti nešetril energiou. Tú, čo vo mne bola, som vždy minul na najbližší cieľ a tak fungujem aj dnes. Fyzická i psychická sila je limitujúca a nad tými povzbudzovačkami nerozmýšľam. Čo bude, to bude.“

Od februára máte „nové“ oči. Odkedy ste s nimi zažívali problémy?
„Odmlada, asi od dvadsiatich rokov. Len čo som zistil rozostreté mierenie, šiel som za očiarmi, ktorí mi diagnostikovali astigmatizmus, poruchu spôsobenú nepravidelným zakrivením rohovky. Vtedy som si však trúfal preniesť dve hory naraz – jednu ľavou, druhú pravou rukou. Nabudený, fyzicky a psychicky skvele prichystaný, s výbornými streleckými základmi od Antona Beláka, som to sprvu bral ako zranenie, ktoré tak ako prišlo, aj odíde.“

Astigmatizmus je však vrodená očná chyba, nie?
„Musel som sa naučiť s ňou žiť a strieľať.“

Ako ste dokázali s takým hendikepom roky dosahovať svetové výsledky?
„Všetci oční odborníci, ktorých som navštívil, a nebolo ich málo, to označili za prinajmenej výnimočné. Kompenzovať genetickú chybu ma však stálo veľa úmornej práce. Musel som na špičkovú úroveň dostať motoriku aj precíznosť práce na každom výstrele.“

Skúšali ste aj šošovky?
„Na ne som bol alergický. Museli byť presne natočené a keď som si ich dával do oka, tak som si ho rozdráždil, že pol hodinu nevidelo, nieto že by som ním zaostroval. Celú kariéru som strieľal s okuliarmi.“

Už to ani s nimi nefungovalo?
„Astigmatizmus ma dobehol, vekom zhoršoval korekciu a čoraz viac deviatok namiesto desiatok pri nepoľavujúcej tréningovej práci pôsobilo frustrujúco. Dioptriu na pravom oku som mal mínus 3 plus 1,75. Ľavým okom som bežne všetko videl, no len čo som ho zavrel a pozeral iba cez pravé, ako pri streľbe, mal som rozmazaný obraz. Dioptria musí byť presne natočená na určitý stupeň, inak je mimo osi a videnie rozmazané. Keď som zalícil a pohol o milimeter hlavou, videl som ostro, v skutočnosti som však mal posunutý terč. Práca na výstrele preto musela byť absolútne špičková a vždy navlas rovnaká.“

Kto vás nahovoril na laserovú operáciu?
„Voľakedy sa astigmatizmus nedal operovať. Môj bývalý kolega a dnes tréner Vlasto Veselka však predčasom počas golfovej partie na košickej Aničke konzultoval moje problémy s doktorom Tomášom Juhásom a zistil, že už sa dá. A sebavedomý prístup mladého očného chirurga presvedčil aj mňa.“

Neľutujete?
„Je to výrazne lepšie, oči po operácii pocítili úľavu. Videnie ešte nie je úplne ostré, dioptria ostala, ale už len mínus 0,75 a plus 0,5. Po dohode s lekárom sa zatiaľ snažím strieľať bez okuliarov, aby oko regenerovalo samo. Rekonvalescencia býva od mesiaca až do pol roka. Hovorili sme aj o alternatíve druhej operácie, ale to už asi nebudem riešiť.“

Ako spolupracujete s Veselkom, keď on žije v Košiciach?
„Tak ako sa nemá, väčšinou len na diaľku, konzultačne. Napriek tomu ma za dva roky trochu dostal z krízy. Či tak, aby som uspel na olympiáde, sa len uvidí. Po tom, čo asi pred polrokom odišiel Belák za reprezentačného trénera do Kazachstanu, na Slovensku nemáme v puškových disciplínach skúseného kouča pre seniorskú kategóriu. Brokári našli systém výchovy trénerských kádrov, pištoliari majú Ivana Némethyho, v puške je však v tomto smere stagnácia.“

Aj preto je dnes za vami väčšia diera ako v nedávnej minulosti?
„Voľakedy som smel z peňazí z top-tímu hradiť aj sparringpartnera a potiahnuť ho. Dnes však ministerstvo povoľuje sparringpartnera len v úpolových športoch. Zväz na mladých nemá toľko financií ako v minulosti, o kluboch ani nehovorím, pritom tovar či služby, ktoré potrebujeme, sú dvakrát také drahé ako predčasom. Takže občas neostáva doma len sparringpartner, ale aj ja. Tréner takmer vždy.“

Nevieme si vážiť trénerov?
„Nevieme ich zaplatiť. Belák to vzal za správny koniec. Nevyplakával. Nie sú podmienky a peniaze? Oukej, idem tam, kde sú. Vychoval majstra sveta vo Švajčiarsku a možno raz nejakého vychová aj v Kazachstane. Keby futbalový tréner dokázal v cudzine to, čo on, oslavujeme ho, jeho však niektorí pokladajú za zradcu.“

Aj vy ste po Aténach 2004 pohrozili, že odídete.
„A čo som hneď bol? Namyslený frajer. Pritom som chcel iba poukázať na to, o čom už píšu aj novinári: že v mnohých odvetviach nemáme reprezentatívne športoviská. Dokonca ani vo futbale. To je hanba.“

Čo vás ešte drží vo vrcholovom športe?
„Streľbu mám tak rád, že sa jej nevzdám, ani keď skončím aktívnu činnosť – budem pomáhať ďalším generáciám. Odďalujem však tú chvíľu, lebo mám obavu, že po mojom odchode zažijú puškové disciplíny nemilé prekvapenie. Kým má streľba Štefečekovú, Bartekovú či Gonciho, všetci ju musia brať ako vážny šport.“

Napriek vlastným problémom ste si pred šiestimi rokmi vzali na plecia aj ďalšie s funkciou predsedu komisie športovcov SOV. Nezaťažuje vás sedieť na výkonných výboroch?
„To je dobrovoľná funkcia. Snažím sa pre športovcov vylobovať čo najlepšie podmienky. Skĺbiť vízie všetkých, bez ktorých by šport neexistoval, však nie je jednoduché.“

Prečo komisia športovcov odmietla návrh expertnej skupiny bývalého ministra na zmenu financovania?
„Povedal som to aj na I. športovom fóre: postavili sme sa na stranu pracovitých a úspešných, nie iba bohatých a populárnych. Netvrdím, že sa v koeficiente rozdeľovania financií nemôže zohľadniť aj popularita, ale určite nie zahraničná, a na prvom mieste vždy musí byť úspešnosť.“